Postavenie starých liečebných metód a ich obľuba medzi nami

Medicína, ktorú poznáme a prichádzame bežne do styku, je postavená na vedeckom prístupe. Telo má svoje funkcie. Ako stroj. Ak sa niečo pokazí, objaví sa "symptóm, choroba alebo iný proces", ktorý popíšeme, diagnostikujeme a pátrame po liečbe. Filozofia medicíny - vrátane liečby - je postavená na dedukcii, na základe ktorého sa vypracuje hypotéza, ktorú treba overiť. Záver, keď sa hypotéza potvrdí, platí a je istý.

 

Princíp "východného" prístupu medicíny je založený na induktívnej metóde. Tento logický proces zovšeobecňuje pravidlo na všetky subjekty pri predchádzajúcom pozorovaní niekoľkých čiastkových zástupcov. To znamená, že ak stanovím jasne špecificky dané pravidlá, môžem ich zakaždým uplatňovať. Nové pravidlá alebo úpravy už stanovených pravidiel činíme pozorovaním. Narozdiel od dedukcie môže byť sila induktívneho výsledku slabá (pravdepodobný záver) alebo silná (vysoko pravdepodobný alebo istý záver).

Mnoho pacientov môže mať zlý náhľad na modernú medicínu a "západný" prístup k liečbe, pretože sa snaží svoje závery postaviť na objektívnych číslach. Pacienti majú pocit, že sa lekári odcudzujú tým, že sa nesnaží o individuálny prístup. Paradoxným faktom je, že lekári by sa mali snažiť o individuálne nastavenú liečbu napriek objektívnym číslam.

 

Alternatívne lekárske postupy nám dávajú pocit, že iný spôsob môže "práve mne" pomôcť a že niektoré odlišné metódy prinesú úľavu na rozdiel od klasického režimu. Staré liečebné metódy potom majú atraktívnejšiu "známku", pretože sú vlastne rokmi preverené a vyskúšané.

Problém západnej medicíny je pre mnoho ľudí vo fakte, že definuje jasne dané pravidlá, kedy stav "zdravého" prechádza k "chorému" a aké úpravy okolia treba vykonať na ceste smerom k navráteniu do "zdravého" stavu. A s tým môžu niektorí nesúhlasiť, pretože podľa nich moderná medicína prepadla individuálneho pacienta.

 

Východná medicína považuje zdravie za stav "vyrovnanosti" a chorý stav za "nevyrovnaný". Princípom liečby vo východnej medicíne je potom nájdenie harmónie a podpora zmeny tela k postupnému privyknutiu na okolie. To môže vyzerať lákavo, pretože je spojená s alternatívnym životným štýlom, oproštěním sa od materiálna, meditácie, praktizovaním jogy a ďalších.

Dáta na definovanie stavov a prechodov vyplývajú z objektívnych záverov, ktoré sú vyhodnotené vedeckými metódami a matematicky presnou štatistikou. Východné medicíny sa od seba líšia, a k ich pochopeniu je potrebné poznať celú filozofiu, na ktorej všetko stojí, princíp existencie vesmíru vo vesmíre, prítomnosť dvoch protichodných síl a energií a vplyv fyzickej sily na psychickú energiu a naopak.

 

Obrovskou výhodou je fakt, že obe "odlišné" druhy medicín majú svoje staré a tradičné liečebné prístupy (vrátane fytoterapie), ku ktorým sa veľakrát vraciame. Veľa jedincov sa obracia na rokmi preverené informácie zo strán liečiteľstva, ktoré býva mnohokrát praktizované s menšou mierou obmedzenia (napr. u bábätiek) a širokým rozpätím indikácií. Ďalšou výhodou je, že veľa moderných lekárov pozná alternatívne liečby a niektorí je vo svojej praxi podporujú a svojim pacientom odporúčajú.

Tradičná fytoterapia získava na dôvere nielen preto, že sa jedná o "zaužívaný" spôsob liečby našimi predkami, ale v posledných rokoch naberá aj viacero klinických štúdií, ktoré testujú byliny alebo obsahové látky bylín v určitých indikáciách.

 

Nie je náhodou, že celý rad liekov (aj registrovaných na území Európskej únie) obsahuje látky získané z bylín a dokonca bol celý rad látok "vynájdený" jednoduchou chemickou úpravou látok získaných z prírody.

 

Takmer v celej histórii liečiteľstve a neskôr medicíny hrala bylinná liečba zásadné postavenie. Liečba všeobecne dôvodom pre vznik a vývoj medicíny, jedná sa totiž o konečný výsledok nášho cieľa; uzdravenie pacienta.

 

Vtedajší lekári, ránhojiči a apatykári potom museli používať prostriedky, ktoré boli bežne dostupné a bolo ich dostačujúce množstvo. V tento moment sa ukazuje výhoda používania bylín, liečivých stromov alebo ich častí. Cez všetok vývoj a technologický posun vo výskume sa vedci dodnes radi vracajú k mechanizmom, ktoré vymyslela príroda pred tisíc rokmi, a využívajú jej "múdrosť".

 

Zoberme si príklad tisu. Ide vcelku o bežný strom, ktorý je navyše jedovat. Vedci však pred pár desiatkami rokov využili jedovaté schopnosti obsahovej látky taxanu a vytvorili z neho látku paklitaxel, čo je jeden zo stále používaných onkologických liekov proti zhubným nádorom pľúc, prsníka a gynekologických novotvarov.

 

Ide o náhodu alebo o rozumné využitie už existujúcich vecí okolo nás? Použili sme veľmi radikálny príklad, ale všetkým známy aspirín alebo acylpyrín tiež pochádza pôvodne z de facto prírodných zdrojov. Kyselina acetylsalicylová sa nachádza v kôre vŕby.

Staroveké lekárstvo vychádzalo pôvodne z pravekého liečiteľstva, ktoré je postavené na rolu "šamana". Tu mal významnú úlohu kňaz. Jednalo sa o jedinca so znalosťami a schopnosťou spojiť spoločenstvo ľudí s vyšším "bytím". Choroby boli okrem čínskej medicíny považované za trest alebo vôľu bohov za formu trestu a z toho sa odvíjal aj liečebný prístup.

 

V staroveku došlo k významnému prehĺbeniu vedomostí o anatómii a fyziológii ľudského tela, čo viedlo k rozvoju medicíny. Lekárstvo ako odbor sa značne líšilo úrovní a samozrejme prístupom k chorobe.

Čínske lekárstvo sa značne líši od zvyšku racionálnych prístupoch k pochopeniu príčin chorôb. Najstaršie spisy pochádzajú z čias tisíce rokov pred naším letopočtom a štúdium medicíny trvalo až 9 rokov. Knihy popisujú liečebné použitie mnohých bylín pri liečbe infekčných ochorení a chudokrvnosti. Jedno z pôvodných pravidiel opísalo príčinu choroby v porušeniu hygienických pravidiel.

V Indii bol spísaný rad anatomických a patologických spisov. Spočiatku bola na území Indie veľmi zle dostupná lekárska pomoc, ale s nástupom buddhizmu sa všetko zmenilo a došlo k zakladaniu mnohých kláštorov, ktorých úlohou bola aj starostlivosť o choré.

Egypt mal jedno z najpokročilejších lekárskych odborov. Existuje niekoľko starých spisov, zaznamenávajúcich mnoho poznatkov z chirurgie, anatómie, gynekológie, oftalmológie a farmakológie. Zhruba od roku 1500 pred naším letopočtom sa lekárstvo odpútavalo od racionálneho prístupu a prechádzalo k šamanstvu s náboženským charakterom.

Lekárstvo v Grécku vychádzalo z orientálnych škôl, však všetky znalosti ďalej rozvíjalo a rozširovalo. Spočiatku bola medicína postavená na náboženských rituáloch, časom však prenikali racionálne spôsoby. Lekárstvo bolo významne ovplyvnené filozofiou, ale obrovskú zásluhu má v rozvoji lekárstva Hippokrates, ktorý sa snažil medicínu opäť oddeliť od filozofie. Tvrdil, že choroba je prirodzený proces, ktorý vzniká porušením rovnováhy medzi 4 telesnými tekutinami. Jeho škola liečila chorých na základe pozorovaní priebehu choroby.

 

Veľkú zásluhu na rozvoji medicíny má základný etický postoj lekára k pacientovi, známy ako Hippokratova prísaha. Počas vlády Alexandra Veľkého sa centrum lekárskych vedomostí presťahovalo do Alexandrie.

 

Ďalším významný liečiteľom je skôr mýtus, Asklépios (slovensky Eskulap, Aeskulapovi). Bolo mu priznané niekoľko liečiteľských postupov vrátane užívania bylín. Bol aj vyhlásený za boha liečiteľstva a boha lekárstva. Jedným zo slávnych symbolov je Asklépiův had omotaný okolo okrídlenej palice (znázornenie cesty k vyliečeniu), čo je dodnes symbol lekárov, lekární a nemocníc. Známa je tiež Asklépiova dcéra Hygieia, ktorá symbolizuje dôležitú stranu zdravia, čistoty, liečenia a hojenia.

Antický Rím spočiatku prevzal poznatky liečiteľstva od Etruskov, ktorí liečili bylinami a minerálnymi prameňmi. Neskôr prevzal Rím znalosti gréckeho lekárstva a v Ríme sa postupne objavovali grécki lekári. Najznámejší z nich sa volá Galenos, ktorý spojil niekoľko filozofických myšlienok s učením Hippokrata, vďaka čomu bol často uznávaný až do stredoveku.

 

V Ríme bolo lekárstvo na veľmi vysokej úrovni. V mestách boli nemocnice pre chudobných a chorých a výučba nových lekárov prebiehala tým spôsobom, že skúsení lekári prednášali chudobným študentom a ich čas bol preplatený štátom.

Lekárstvo stredoveku z časti vychádza zo znalostí Antiky, aj keď je dôležité rozdeliť úroveň medicíny podľa geografického rozdelenia. V Európe znalosti medicíny rapídne stagnovali a upadali. Opakom bola Byzantská ríša a Arábia. V týchto kútoch sa vedomosti antického liečiteľstva ujali a ďalej sa rozvíjali.

 

Liečiteľstvo v arabskej ríši bolo na skvelej úrovni. Medicína sa opierala o základy hygienických návykov, ktoré prikazoval Korán. Rovnosť v náboženstve umožňovala nárok na zdravotnú starostlivosť medzi všetkými obyvateľmi. Arabi navyše prijímali lekárske postupy dobytých území a prevzali princíp byzantských nemocníc.

 

Arabskí lekári vychádzali z gréckych lekárov (Hippokrata, Aristotela, Galéna a ďalších) a ich texty prekladali a šírili. Spisy boli postupne prekladané do latinčiny, čím sa (aj keď s oneskorením) vracali do Európy. Najznámejší lekár tejto doby bol Avicenna (zhruba z 11. storočia nášho letopočtu), ktorého znalosti prijala aj katolícka cirkev.

 

V ranom stredoveku boli nositeľmi znalostí medicíny mnísi. Choroba bola chápaná ako trest alebo dar od Boha, aby jedinec mohol byť skúšaný a jeho viera testovaná. Mnísi boli len teoretikmi, pretože prepisovali spisy antických a arabských učencov, medicínu ale nepraktizovali a vyradili z medicíny chirurgii.

 

Vrcholný stredovek bol opäť charakteristický značným zásahom cirkvi do lekárstva. Chirurgickú praxi museli vykonávať ránhojiči a lazebníci, keďže mnísi sa držali od "krvi" čo najďalej. Štúdium lekárstva bolo tiež časom obmedzené len na spisy zlučiteľné s cirkvou. V rovnakej dobe sa zakladali nemocnice, ktoré však neposkytovali lekársku starostlivosť, iba tu zhromažďovali chorých. V Taliansku a Francúzsku sa otvorili niektoré lekárske školy, ktoré študovali antické a arabské spisy a v 13. a 14. storočí sa začali otvárať univerzity vrátane lekárskych fakúlt (tu už boli nositelia vedomostí a odbornými zdrojmi Galenos, Hippokrates a Avicenna).

Počas novoveku robí veda vrátane medicíny veľké pokroky. Významnými predstaviteľmi sú Paracelsus a B. Eustache. Doba je typická latinskými preklady gréckych a arabských spisov, ktoré boli dostupné pre európskych vzdelancov. Mnoho učencov položili základy modernej neurológie vrátane anatómie mozgu a ďalších orgánov.

 

Vznikali nové učebnice ohľadom liečby, kde boli popísané ópium a ďalšie. Avšak nezastupiteľnú úlohu tu hralo ľudové liečiteľstvo a fytoterapia, ktorá bola bežne používaná, a poznatky boli spísané v De Materia Medica a liekopisoch.

 

V čase osvietenstva zažíva medicína obrovský pokrok a získava vedecký, západný ráz. Štúdium bolo náročné a aj po absolvovaní štúdia musel nový lekár vykonávať prax po mnoho rokov, pretože mu chýbala skúsenosť. V nemocniciach pracovali iba lekári a absolventi nastupovali okamžite k praktickým záležitostiam. Prítomní boli tiež skúsení chirurgovia a lekárnici (pre zaujímavosť; ženské personálne zastúpenie v Británii činilo 25% - iné zdroje nie sú dostupné).

Mnoho alternatívnych prístupov je atraktívnych svojim "tradičným" nádychom a storočiami preverenými technikami, ktoré nesú až takmer mýtický tón.

Ayurveda spočíva v komplexnom použití bylín, minerálov, kovových látok, ale aj chirurgických zákrokov. Ayurveda opisuje 3 základné princípy vnútri tela (vita, pitta a kapha), telesné tekutiny, 20 charakteristík a stav rovnosti, ktorý vedie k zdraviu, pričom nerovnováha vedie k chorobe.

 

Výhoda ayurvédy tkvie v tom, že nasledujeme pravidlá, ktoré nám nie sú "prikázané", rozumieme im, zároveň si ich sami volíme. Indické liečebné metódy sú spojené so životným štýlom, ktorý je na prvý ľúbivý. Je totiž okrem iného spojený s jogou a meditáciou. Pri dlhšom štúdiu človek zistí, že je všetko zložitejšie, než si mohol pôvodne myslieť.

 

Medzi byliny, používané v rámci Ayurvedy, radíme ašvagandu, brahmi alebo napríklad kurkumu.

Tradičná čínska medicína (TČM) je pojem veľmi mladý, pochádza totiž z čias 50. rokov 20. storočia, kedy bola celá rada rôznych liečebných princípov Číny spojená dohromady pod jeden odbor a stali sa oficiálne lekárskym odborom Čínskej ľudovej republiky. TČM sa opiera o staré vedomosti a využíva rozdielne formy liečby od fytoterapie, akupunktúry, masáží, cvičenia, diétnych opatrení a bola nedávno zásadne ovplyvnená západnou medicínou.

 

Niekoľko bylinných prípravkov podstúpilo klinické testovanie s rozporuplnými závermi, však TČM získava svetové uznanie vďaka niektorým pozitívnym výsledkom v terapii. Vedecký prístup v rámci TČM nenašiel žiadne podporné dôkazy, a preto ho oficiálne neodporúča. Objavuje sa však rad ľudí, ktorý podporuje filozofiu tohto smeru ako "ťažko uchopiteľnú a opísateľnú cestu liečby". Princíp TČM spočíva v ovplyvnení telesnej sily chi, ktorá v tele prúdi niekoľkými vetvami, tzv. meridiány.

 

Dodnes sa vžilo použitie ženšenu, niektorých liečivých húb ako je shiitake alebo maitake, a bylín ako v prípade kotvičníku alebo kustovnice čínskej.

Peruánska medicína sa v Českej republike objavila len nedávno. Princípy peruánskeho liečiteľstva pochádzajú z Južnej Ameriky, aj keď najviac poznatkov spísali a praktizovali liečitelia z peruánskych regiónov.

 

Mnoho peruánskych liečiteľov a šamanov disponuje fytoterapeutickým vzdelaním a sústreďuje poznatky z praktického používania ich postupov a jej princíp podporuje klasickú, západnu medicínu.

 

Ich znalosti sú založené prevažne na využitiu bylín z Južnej Ameriky vrátane napríklad šamanských zručností spojených s mystickým užívaním ayahuasky. Európanom známejší byliny sú maca, acai alebo vilcacora (tzv. mačací pazúr).

V dobe internetu a veľmi dostupných informácií prichádza často pacient k lekárovi vyzbrojený s čerstvo načítanými informáciami, ktoré môžu mnohokrát prekvapiť. Niektoré znalosti môžu byť s naším prístupom k liečbe protichodné, niektoré však môžu princíp liečby podporiť.

 

Snažíme sa nájsť rad alternatívnych spôsobov riešenia a propagovať ich, pretože môžu znieť atraktívnejšie, než sa dozvedáme z nášho okolia. V medicíne by mala fungovať zásada zdravého uváženia a je naozaj výhodou, že celý rad bylín (z týchto alternatívnych prístupov) alebo ich obsahové látky vykazujú dôkazy o benefitoch ich užívania.

 

Cieľom článku bolo podporiť pacientovo povedomie a vôľu držať "vo svojich rukách" rozhodnutí a voľbu podľa svojho životného štýlu. Nesnažíme sa však o narušenie väzby vášho vzťahu k lekárovi, pretože ten je k vášmu vyliečeniu úplne kľúčový a bez lekára budete putovať cestou k uzdraveniu sami, čo rozhodne neodporúčame.